Kotrčka Rudolf - vlakom Horehroncom

Chýrny vlak HOREHRONEC zvaný, až z Děčína do Košíc jezdivával. KEDYSI - www.youtube.com/watch?v=9NqQ7CoHHm4  a tak: nech sa Vám páči pár slov môho priateľa z Vlaky.netov:

Hore kopcom Horehroncom alebo za Keketmi do Kešic

     Tieto riadky som začal písať po opustení stanice Hlohovec v rýchliku 723 Vtáčnik (treba overiť), ktorým sa v nedeľu 25.9 rútim do Partizánskeho, kde pracujem. Podnetom na netypické miesto písania tejto reportáže bola kontrola cestovného lístka. Už v Bratislave mi ho skontrolovala sprievodčíčka pani Michaela Ješková, ktorá ma zhodou okolností sprevádzala aj deň pred tým v rýchliku 810 Horehronec od úseku Zvolen-Bratislava. Pripomenul som sa jej a opýtal, či má aj dnes službu. Povedala, že až do zajtra do rána. Veru nezávidím jej to. Že sama z toho nie je nadšená mi prezradil jej výraz na tvári.

Prečo Horehroncom

     Nápad odviesť sa rýchlikom Horehronec som dostal začiatkom tohto roka, dakedy vo februári, keď Železničná spoločnosť oznámila masívne rušenie spojov z úsporných dôvodov. Prevádzka na úseku Červená Skala - Margecany bola tak isto v ohrození. O rýchliku Horehronec som vedel aj pred tým. Rovnako o Telgártskej slučke, ale dovtedy ma nikdy nenapadlo sa tadiaľ previesť, i keď príležitostí, času a peňazí bolo dosť. Týmto sa však situácia zmenila. Bolo treba jednať.

Trasa Horehronca na železničnej mape Slovenska

     Svoj nápad som skonzultoval s kolegom, kamarátom a bývalým spolužiakom, nie v jednej, ale objemovo v dvoch osobách. Budem ho pracovne nazývať Joer El Gruber. Ihneď som začal pátrať po informáciách a plánovať. Narazil som na trojdielny seriál s názvom Rýchlik Horehronec odchádza od nejakého Pala, Lajosa, Jana a ďalších. Na základe jeho prečítania som sa dozvedel, ako sa volajú konštrukčné unikáty na trase a začal som sa s nimi zoznamovať. Jedinečné spojenie prírody a stavebného inžinierstva priam nabáda na fotenie či točenie v každom ročnom období.

     Myslím, že koncom zimy sa usúdilo, že Horehronec nakoniec bude premávať i naďalej a my sme s El Gruberom náš výlet odložili na máj. Keď sa blížil máj tak El Gruber oznámil, že chce ísť najskôr až cez prázdniny, lebo ako notorický fajčiar by túto cestu neprežil. Dúfal, že dovtedy obmedzí svoj zlozvyk natoľko, aby sa cesta pre neho stala zvládnuteľnou. El Grubera poznám už skoro osem rokov a prakticky od začiatku nášho kamarátstva sa snažil s fajčením prestať. Tušil som, že sa mu to nepodarí, ale tajne som dúfal, že cestu nakoniec uskutočníme v dvojici. Nieže by som tak veľmi stál o jeho spoločnosť, ale mal lepší foťák – zrkadlovku Olympus. Ja mám obyčajný kompakt Canon S5 IS, s ktorým nie som veľký kamarát. El Gruberove fotky z cesty by určite stáli za to. Nakoniec El Gruber oznámil, že pocestuje v septembri. Vyhováral sa na to, že v neklimatizovanom vagóne by sa uvaril. Šípil som, že svoju účasť odvolá. Nakoniec aj odvolal.

    Trocha predbehnem a prezradím, že som nakoniec nešiel sám, aspoň po Zvolen. Sprevádzal ma kamarát, nádejný tréner a cvičiteľ mladých ambicióznych, avšak obéznych manažeriek po tridsiatke, ktoré si myslia, že pneumatiky porazia cvičením 3x20 minút za týždeň. Pracovne ho budem nazývať Mighty 88 (mocná osemdesiat osma). Dohodli sme dva dni pred sobotou, že pocestujeme spolu, i keď každý za iným cieľom.

Teraz alebo nikdy

     V polke septembra som sa rozhodol: teraz alebo nikdy. Horehronca mali podľa internetového cestovného poriadku k 3.10 zrušiť. Jedna z posledných príležitostí cestovať sa naskytla v sobotu 24.9. Jednak som bol v Bratislave, jednak mal byť posledný slnečný víkend pomaly na celom Slovensku. Svetelné podmienky sú prvoradé pre fotenie za jazdy.

Výhľad z prvého vozňa rýchlika 811 Horehronec ráno v Bratislave

    V robote som z menšej krabice a molitanu pripravil malú pasívnu chladničku. Predsa len človek s mojou spotrebou je odkázaný na pravidelný prísun potravy zhruba raz za tri hodiny. Treba si uvedomiť, že jedna jazda trvá sedem a pol hodiny. V piatok som zistil, že chladnička je veľká a do 80 litrovej Patagonie 4X od Treksportu sa nevojde. Narýchlo som zbúchal ešte menšiu. Bolo mi jasné, že po vložení fliaš so zmrznutou vodou tam bude zúfalo málo miesta na čerstvé potraviny. Záchranou sa mi stalo 5 syrov s bielou plesňou, ktoré sú kompaktné, výživné a netreba ich chladiť. Nakoniec sa do nej vošli všetky a k tomu zmiešavač na proteínový napoj pre športovcov nasypaný do plnotučného mlieka. Situáciu zachránili aj v sobotňajšie ráno zapečené žemličky so syrom.

     Je sobota 4:40, vstávam. Autobus na Hlavnú stanicu mi ide 5:55 a ja viem, že času je málo. Snažím sa najesť, umyť, pobaliť a pripraviť čo najrýchlejšie. Nakoniec som prišiel na zastávku takmer o 15 minút skôr. Dosť ma to sralo. Neznášam cestovanie hromadnou dopravou. Prepravením na stanicu sa začal ďalší boj – tri pokladne nestačili obsluhovať príval ranných cestovateľov, na čo doplatil kamarát tréner. O tom však neskôr.

     S lístkom za 25,56 EUR bežím na druhé nástupisko a tu zočím rýchlik 811 Horehronec. Na čele plecháč a za ním zmes 9 vagónov. Na rozdiel od väčšinu cestujúcich mám pred sebou dva krát 444 km s jediným cieľom – fotky a videá. Preto obsadzujem druhé kupé v prvom vagóne. Posielam SMSku Mightymu s popisom, kde sedím. Odpoveď nenechá na seba dlho čakať: príde o 10 minút.

     Nervózniem. Mighty 88 nikde, cestujúcich pribúda a ja mám ruksak s notebookom a zásobami bez dozoru. Chcem rýchlo uchmatnúť nejaké fotky, ale opatrnosť mi nedovolí vzdialiť sa od batohu. Mighty 88 prichádza s bagetou v ruke a úsmevom na tvári. Rýchlo utekám spraviť pár fotiek a naskakujem do štvrtého vagóna. Oddiely sú beznádejne plné, pár nešťastníkov stojí v uličkách. V našom vagóne sedia dorastenkine volejbalového družstva Slávia UK. Obaja sa tomu tešíme. Pár z nich je dokonca pekných. Ale vôbec by som nepovedal, že sú to volejbalistky. Sú príliš nízke a príliš tenké. Z prerušovaných rozhovorom sme pochopili, že idú do Levíc, kde zohrajú niekoľko zápasov.

Rýchlik Horehronec konečne odchádza

     Rýchlik 811 Horehronec sa dáva do pohybu. V kupé sedí okrem mňa a Mightyho ešte jeden mlaďas, jeden obézny týpek oblečený na slušňáka a notorik so špinavými rifľami. Mighty mi oznamuje, že si nestihol kúpiť lístok. Dal prednosť bagete pred nekonečným radom pred pokladňou. Mlaďas a ja mu hovoríme, že lístok sa dá kúpiť vo vlaku od sprievodcu, ale s pokutovou prirážkou. Nevadí, Mighty je kľudný a konštatuje, že počká kým príde sprievodca. Nakoniec sa mu tento fatalistický prístup vyplatil: sprievodca neprišiel a cestoval zadarmo až do Zvolena.

     V Šuranoch ma zaujme dvojzáprah motoráčika 813 s menom Kristínka do Nových Zámkov. Uvažujem, či to nie je spoj až z Prievidze. Inak trasa až po Levice ubehla prekvapivo rýchlo. Opustili nás všetci spolusediaci. Notorik dokonca v Podhájskej. Nemohli sme sa s Mightym udržať, keď sme videli, ako z dvojlitrovej fľaše slope jablčné víno. Krátko pred Podhájskou si upil trocha bezfarebnej tekutiny z pol litrovej fľašky a potom zmizol. Že to nebola voda som usúdil z toho, že bola plná len do pätiny.

     V Leviciach sme sa rozlúčili s volejbalistkami. Nenápadne som vyhotovil pár snímok toho veselého kŕdľa. Mighty zaželal ich trénerke veľa zdaru a išli sme ďalej.

    Pomaly nás obkľučujú Štiavnické vrchy a meandre Hrona. Nedarí sa mi spraviť dobrú fotku. Keď sa na obzore zjaví niečo zaujímavé ako kopec alebo čistinka buď pijem alebo tliacham s Mightym. Dokonca przním aj fotky kláštora v Hronskom Beňadiku.

Mochovecká elektráreň chvíľu pred Levicam  a  Kláštor v Hronskom Beňadiku

     Pre neskúsené oko a pomalú ruku je úsek až po Zvolen celkom nezaujímavý. Vo Zvolene sa lúčim s Mightym. A spúšťam foťák – pred nami je hrad.

     Vo Zvolene osobnej stanici nastupujú malí školáci na výlet do Chvatimechu. Pani učiteľky ich rozdeľujú po oddieloch. S jedným pánom, má ten istý foťák ako ja, prehodím pár slov a zaujímame postavenie pri tom istom okne. Potom medzi nami zavládlo ticho. Kto mohol tušiť, že s ním neskôr preklábosím úsek od Dobšinskej ľadovej jaskyne až po Banskú Bystricu.

Pohľad na zvolenský hrad kúsok od stanice Zvolen mesto

    Rande s Renátkou

     V tomto meste dochádza k prvej výmene. Ďalej už nevisia žiadne silové káble, ktoré by nás poháňali vpred. Preto nezaujímavého plecháča vystrieda okuliarnik. Na obzore sa črtá silueta motorového rušňa rady 754. Pomaly sa dopachtí k súprave a ja zisťujem, že je to zvolenská Renátka. Krásny čistý rušeň v slušivom farebnom fraku a s pekným nápisom „Renátka“. S takýmto rušňom je radosť cestovať. Vidieť, že kolektívu depa vo Zvolene nie je zamestnanie prácou, ale koníčkom. V tejto stanici nám ubudli tri vagóny.

     Snažím sa odfotiť zámok v Slovenskej Ľupči. Nič nenechávam na náhodu a robím fotky z každého uhla a vzdialenosti. Neskôr, po stiahnutí fotiek do PC, som zistil, že som mal zle navolenú uzávierku a fotky boli presvetlené. Nakoniec mi z haldy fotiek zámku zostala jedna, najmenej preexponovaná. Odfotil som si železiareň v Podbrezovej a jej elektrolyzačnú pec nachádzajúcej sa v budove, ktorá naháňa hrôzu za každého počasia. Pred troma rokmi som mal tu česť byť v spomenutej bude v rámci školskej exkurzie. Treba povedať, že z vonka vyzerá objekt prívetivejšie ako z vnútra.

     Pred Breznom sa mi podarí vyfotiť kŕdeľ zvláštnych vtákov postávajúcich v akomsi malom rybníčku – snáď volaviek alebo žeriavov. Vidno, že kedysi priemyslom zdevastovaná príroda sa dáva dokopy. O pár minút prichádza Brezno, moje rodisko. Stanica je na toto mesto neprimerane veľká. Okolie je čisté a upravené. Trať prechádza okolo centra mesta. O chvíľu v Halnoch míňame odbočku do Tisovca. Aj táto lokálna trať je už mŕtva, v Brezne žiadny prípoj nečakal. 

     Hory na oboch stranách sa začínajú približovať a dvíhať do výšky. Zľava v smere jazdy sú to Nízke Tatry a sprava Veporské vrchy. Prechádzame cez dediny, ktoré sa zrejme nikdy nestanú realitnými hitmi nie len pre ich názvy: Bujakovo, Gašparovo, Braväcovo. Zastavujeme v Polomke. V diaľke objavujú prvé horské lúky, v tomto období už bez zelene. V Heľpe je nápadná výstavba slnečných článkov. Počas cesty som ich v podobných obciach Slovenského Rudohoria videl ešte niekoľko krát.

 

Renátka s r.811 Horehronec v Banskej Bystrici    Čože je to za vtáka ?

Prechádzame stanicou Polomka

     V tomto úseku nie je dokopy nič zaujímavé, preto sa sústredím na samotnú jazdu. Telegrafné stĺpy, pach pražcov napustených smolou, hlboký hukot strojov rušňa rady 754 a vôňa ihličnanov je to, čo dodáva tomuto výletu tú správnu atmosféru. Keby chýbalo čo i len jedno z vyššie spomenutého, už by to nebol ten pravý zážitok. To tvrdí autor.

Editor dodáva: 1,5 km lyžiarsky vlek na sever. svahu Slov.Rudohoria vrchu BUCNIK; povestná Krcma u Buvaly; "polomská vzbura" ožranov, neplatičov a dlžníkov zneužitých KSS v 30.rokoch XX.storočia; najmodernejší drevokombinát ČSSR, nemal čas ani sa rozvinúť čo obchodu a VÝROBY => ZAMESTNANOSTI horehroncov - CHLAPOV od Polômky po Telgárt. V Brezne po pravej strane jazdy rýchlika sme mali možnosť vidieť zbytky preslávenej Mostárne Brezno: unikátneho to výrobcu žeriavov MB 80 až asi 200; ženijných prvkov, atď. Ale to už môjmu milému priateľovi autorovi - holt nemal kto povedať. Vrátime sa spolu s nim k meritu veci; VYDRŽAŤ!

Dolinka - v pravo Bučník                                         krcma U Buvaly

                        Čo to veziete ?                                  Červená Skala

     Pred Červenou Skalou sa pomaly vynára Kráľova Hoľa s nápadným vysielačom. Objavujú sa prví kameramani a fototuristi, ktorí si nás fotia a mávajú nám. Trať začína citeľne stúpať a Renátka si už nepradie, riadne zaberá. Pani sprievodčíčky Márie Strigačovej sa pýtam, kto je dnešným mašinfírou, či je to pán Zvada. Po chvíľke rozmýšľania hovorí, že ten je už na dôchodku a rušeň vedie pán Sochor. Pýtam sa jej, či by som si mohol Telgártsku slučku natočiť z rušňa. Mám sa opýtať strojvedúceho je jej odpoveď. Na to bohužiaľ nemám odvahu a na dnes sa uspokojím s výhľadom z vagóna.

 

Za Telgártom

      Renátka vyfukuje súvislý kúdol šedého dymu. Fotím ako o život. Točím všetko, čo je v dohľade. Neviem sa rozhodnúť na ktorú stranu vagóna prebehnúť a čo zaznamenať skôr a tu sa preberiem – sme v Telgárte. Rýchlo si odskočím na WC, napijem sa a pripravím: prichádza totiž najzaujímavejší úsek cesty. Trvá zhruba 25 minút jazdy rýchlikom a je plný mostov a tunelov. Začína slávnou Telgárstkou slučkou, ktorú tvorí most, tunel do kopca a oblúka, most a opäť most.

Vjazd do Telgártskej slučky(prevzaté fotky)  Prejazd nad miestom vstupu slučku uzatvára

     Priznám sa vám, že za slučkou som stratil prehľad a orientáciu. Nedbanlivosťou som zabudol natočiť vjazd do Besníckeho tunela, prebral som sa až keď sme boli v ňom. Toto miesto nie je fanúšikom železníc neznáme, no ostatní možno nevedia, že sa jedná o najvyššie položené miesto obsluhované Železničnou spoločnosťou. Vyššie položené železnice sú snáď len v Tatrách, aj to pre električky. Výškový extrém dosahuje zhruba 950m nad morom, za ním trať už len klesá. Klesanie sa prejaví výraznou zmenou miestneho rastlinstva a horstva. Husté tmavé smrečiny v ostro stúpajúcich končiaroch postupne s príchodom popoludnia vystriedajú členité rozľahlé obliny Volovských Vrchov s náznakom prichádzajúcej jesene do listnatých lesov

     Nie som veľký cestovateľ a znalec Slovenska avšak prisahám, že som vo svojom živote nevidel izolovanejšie a zapadnutejšie miesto ako okolie Stratenej. Pár domcov a cesta, ktorá skôr nie je ako je naznačuje, že život, ako ho poznám zo západného Slovenska, je tu úplne odlišný. Prichádza Dobšinská Ľadová jaskyňa. Z vlaku vystupuje dav detí a výletníkov. Od tejto chvíle bude tých šesť vagónov zrejme takmer prázdnych. Za zmienku ešte stojí novučičká budova píly na pravej strane v smere jazdy na Košice a Volkswagen Touareg zaparkovaný neďaleko. Má revúcku značku. Keďže neverím na americký sen ani podnikateľské šťastie, mám z toho zmiešané pocity.

 

FOTO BUDE DODÁNO

Stúpanie za zástavkou Dobšinská Ľadová Jaskyňa

 

     Cez tri tunely sa dostávame k Palcmanskej maši. Je to zaujímavá vodná plocha. Nikdy som nič také nevidel. Uvažujem, či sa jedná o umelú alebo prírodnú nádrž. Jej farba, sklon pobrežia a jeho stavba mi na niektorých miestach pripomína tatranské plesá avšak priehradný múr a upravený terén pri vlakovej stanici naznačuje zásah človeka. Pýtam sa sám seba, aký je účel tejto stavby. V priehradnom múre sa nenachádza elektráreň – aspoň nie je vidieť a pitnej vody je tejto oblasti zrejme dosť.

 

FOTO BUDE DODÁNO

 

Pohľad na Palcmanskú mašu z posledného vagóna rýchlika 810 Horehronec

 

Víta nás Košický kraj

     Zhruba v tomto čase si od bufeťáka kupujem dva čierne čaje s tatrankou. Platím tuším 2,80€. Je to dosť, ale potrebujem sa zahriať a venovať pocit potrebnosti človeku, ktorý to dnes v tejto úlohe v rýchliku Horehronec nemá ľahké. Prehodili sme pár slov, je to moravák a toto má ako brigádu. Keby som bol vtedy vedel, že sa ešte stretneme v rýchliku Bojnice v piatok 30.9 a skočíme na pivo v reštaurácii pri bratislavskej Hlavnej stanici... Veru aj takéto zážitky a nové priateľstvá poskytuje jazda Horehroncom.

     Trať sa pomaly zvažuje do Gelnického okresu. Postupne prejdeme mestami Nálepkovo a Mníšek nad Hnilcom. Keď som sa pozeral, kadiaľ budeme prechádzať, kútikom úst som sa uškieral nad týmito dvoma obcami. Podľa mapy sa však jednalo skutočne o mestá – aspoň usporiadaním a rozlohou. Pohľad z vlaku mi však moje predsudky potvrdil. Bál by som sa ich nazvať mestami. Život pre ich stálych obyvateľov musí byť najmä v zime neradostný. Okrem zlej dopravnej dostupnosti je to aj cigánska osada pri Nálepkove a celkovo veľká populácia cigánov v tejto ekonomicky chudobnej oblasti. Pre ostatných obyvateľov žijúcich v sociálnej neistote a finančnej tiesni musia pôsobiť nové, i keď jednoduché, bytovky a domce v osade skľučujúco. Všímam si novej cesty popri domoch a stĺpov elektrického vedenia. Do očí tiež bije kopec odpadkov a vychodené cestičky v kopci. Zaujímavé je, že negramotní a nemajetní cigáni vždy vedia, ako si umiestniť satelit a hlavne kam ho nasmerovať. Že by sa jednalo o záslužnú činnosť organizácií tretieho sektora, ktoré ochotne pomôžu ?

 

FOTO BUDE DODÁNO

 

Rýchlik 810 Horehronec vyfotený s kostolom v Hnilci

 

FOTO BUDE DODÁNO

 

Cigánska osada pred Nálepkovom

 

     Za Nálepkovom sa pasú ovce. Teší ma pohľad na ich stádo a hreje myšlienka na návrat k tradíciám. Pri zastávke Stará Voda si fotím prírodu a zisťujem, že kopce sa začínajú zaobľovať a pribúdajú listnaté stromy. V dedine Švedlár (alebo Helcmanovce) si všímam dva kostoly. Je mi jasné, že kedysi početná nemecká populácia tu zanechala svoj odkaz aj vo vierovyznaní. A vôbec: názvy Palcmanská Maša, Helcmanovce, Švedlár či Gelnica pripomínajú, že Slovenské Rudohorie nie je slovenským tak dlho.

     Míňame už vyššie spomenutú obec Mníšek nad Hnilcom a tu Horehronec výrazne spomaľuje. Vystrčím sa z okna a pozerám na lávku na traťou. Je to z dreva zbúchaný nadchod nad traťovou jamou. Môže byť tak 70cm nad úrovňou vagónov. Ak by Renátka prechádzala plnou rýchlosťou, buď by tú lávku sfúkla plynmi z výfuku alebo by sa rozpadla od hrmotu. Ak ma pamäť neklame rýchlosť je tu obmedzená na 20 km za hodinu.

 

FOTO BUDE DODÁNO

 

Pohľad na Volovské vrchy pár minút pred Gelnicou

 

     O pár minút prichádzame do okresného mesta Gelnica. Keby záležalo na mne, nie je ani mestom a tobôž nie okresným. Treba však priznať, že zastávok s názvom Gelnica sme minuli niekoľko s dosť veľkým odstupom. Zrejme je to rozľahlé mestečko. Všímam si zvýšený počet cigánov na uliciach a miestami stojaté zakalené vody Hnilca. Že by preto dostal svoj názov ?

     Uvedomujem si, že pre týchto občanov je Horehronec jediným kvalitnejším spojením do najväčších miest Slovenska. Príde mi necitlivé rušiť tento, podľa pani sprievodčíčky Strigačovej, pomerne vyťažený spoj v týždni i víkende, v lete alebo zime. V sobotu 24.9 od Červenej Skaly až po Košice sme neboli práve obsadení, ale i toto sa dá riešiť. Zdá sa, že na konštruktívne riešenia nie je vo vedení Železničnej spoločnosti chuť. Pani sprievodčíčka mi hovorila, že tento krok tiež nechápe. Väčšinou je rýchlik obsadený dovolenkármi, pracujúcimi a v týždni najmä školákmi.

     Na vysokom viadukte míňame vodné dielo Ružín. Kochám sa jeho rozlohou a zákutiami. Pozorujem hrádzu s elektrárničkou a rybárov. Onedlho ľavotočivou zatáčkou vchádzame do Margecian. Na pravej strane nás už čaká rušeň v peknom novom nátere. Smejem sa nad tým, ako rušňovodič upaľuje k stroju. Onedlho zastavíme, pán Sochor si odpojí Renátku, pani Strigačová poklepaním kladivka po kolesách overí, či brzdíme. Zrazu sedím v poslednom vagóne, lúčim sa s Renátkou. Čaká nás posledný, najkratší, úsek do Košíc.

 

O pár minút v Košicoch

     Stĺpy jednosmernej trakcie sú iné ako stĺpy striedavej. Majú iný tvar a akosi veľa drôtov. Z môjho rozjímania ma vytrhne náhla tma a hukot – sme v najdlhšom dvojkoľajovom tuneli na Slovensku. V jednej rúre sú dve koľaje, čo je, aspoň pre mňa, niečo nevídané. Väčšinou som sa stretol s dvojkoľajovými tunelmi s dvoma rúrami. Zhruba po troch minútach tmy sa objavuje svetlo. Potom nasleduje ešte jeden krátky a o chvíľu zastavujeme v Kysaku . Čakáme na osobák z Prešova. Som sklamaný, vidím dvojzáprah vedený motorovým vozňom rady 810. Nikto na náš rýchlik nepresadá a tak sa vydávame do Košíc. Rozmýšľam, prečo po elektrifikovanej trati jazdí motorák. Na úseku Trnava-Kúty jazdí laminátka a ťahá dva vagóny. Nevypravujú motorák i keď by to bolo možno ekonomickejšie

 

FOTO BUDE DODÁNO

 

Odpájanie Renátky v Margecanoch

.

     Opäť sa stretávame s vodným dielom Ružín a jeho rozľahlým pobrežím plným chatiek. Prejdeme mostom ponad Hornád. Až do Košíc nám bude verným spoločníkom. Napriek tomu., že sme zostúpili nás kopce neopúšťajú. Sú síce nízke, avšak členité a akosi blízko. Z myšlienok ma vytrhne pani sprievodčíčka Strigačová. Oznamuje mi, že Horehronec smer Bratislava stojí na nástupisku päť, koľaj tri.

     Po pravej strane v smere jazdy sa objavuje Hornád s upraveným brehom plným oddychujúcich ľudí. Nachádza sa tu dosť záhradných chatiek. Na ľavej strane sa črtajú rozľahlé Ťahanovské a Dargovské sídlisko. Týmto mi trochu pripomínajú Brno. Zastavíme a ja sa lúčim so súpravou. Onedlho bude vypravená pod iným číslom až do Slovenského Nového mesta a Čiernej nad Tisou. Zoznamujem sa so stanicou, hľadám východ. Fotím si trocha okolie a na moje veľké potešenie zisťujem, že v staničnej budove sa nachádza Lidl. Veľkú tržbu však nerobím – tri rožky XXL a jeden plnotučný zákys je príjemným spestrením mojej camembertovej stravy.    

 

Po 444 kilometroch

     Pomaly sa vydávam k nástupiskám. Hľadám a nachádzam náš Horehronec. Za škaredou oplieskanou lokomotívou rady 162 je pripojených šesť vagónov. Vyberám si vozeň na začiatku a prvé kupé, aby som mohol počas prejazdu tunelmi pozerať dozadu. Až neskôr si uvedomím, že to bola chyba, vôbec to nevyužijem.

     Opäť vyskočím z hlavného deja a predbehnem. Riadky vyššie som ťukal v rýchliku Bojnice 30.9 na ceste do Bratislavy. V Hlohovci k nám nastúpil bufeťák firmy Wagon Service, ktorá poskytuje vo vlakoch občerstvenie. Už som spomenul vyššie, že toho dňa mal službu  moravák Jano, s ktorým som prekecal posledné nočné kilometre v Horehroncovi. Obaja sme boli prekvapení, keď sme sa po ani nie týždni stretli znova. Skočili sme večer na pivo. V družnej debate sme to potiahli do pomaly trištvrte na jedenásť, kedy mi išla do Karlovky predposledná 32ka. Vo vlaku sa už zrejme nestretneme, ale kontakt na seba máme.

 

FOTO BUDE DODÁNO

 

Od Košíc po Margecany nás potiahne táto 162ka

 

          Späť do rýchlika 810. V treťom kupé sedia dvaja týpci s dlhými vlasmi tak pred päťdesiatkou talianskeho vzhľadu a jeden černoch. Ak ma pamäť neklame vystúpili v Brezne alebo Banskej Bystrici. Zážitky, ktoré sa udejú len v rýchliku Horehronec.

     Znova stretávam oddychujúcich Košičanov pri rieke, vodné dielo Ružín, tunely, odbočku do Prešova. Na stanici Kysak si fotím dvojlokomotívu rady 131. V Margecanoch nás už víta Renátka. Som rád, že sa opäť stretávame. S takou lokomotívou je radosť cestovať.

     Teraz na úplnom konci vlaku sa snažím o fotografický reparát. Keďže ideme v západo-východnom smere proti slnku, ťažko je fotiť v smere jazdy. Snažím sa teda o zábery smerom dozadu.

     Pri Nálepkove opäť snímam cigánsku osadu. Nedá mi spať, chcem čo najviac a najlepších fotiek, nech aj ostatní vidia, ako to s tým rasizmom naozaj je.

     Prechádzame zástavkou Hnilec a mne sa darí odfotiť si Renátku aj s hnileckým kostolom. Onedlho nás znova víta Palcmanská maša, teraz už takmer ľudoprázdna. Renátka je v zábere – ideme hore kopcom až po Besnícky tunel. Točiť prejazdy tunelmi zo zadnej strany nie je možné z troch príčin: špinavé i poškrtané sklo na dverách prechodového tunela; úplná tma v tuneli;  niet sa čoho chytiť či o čo oprieť keď obsluhujete foťák. Nakoniec: fotiek a klipov som natočil dosť, teraz je rad na zážitky. Vychutnávam si jazdu. Viem, že sa sem ešte vrátim, pretože Horehronec úplne nezrušia. Nemôžu ...

     V Dobšinskej Ľadovej Jaskyni naskakuje starý známy – pán s foťákom Canon S5 IS. Dávame sa do reči a premieľame neosobné témy ako ľudia v bežnej slušnej konverzácii. Až neskôr sa debata rozprúdi. Zisťujem, že pán je zamestnanec železníc a spadá buď pod žilinské alebo vrútocké depo. Presne si už nepamätám. Hovorí o železniciach a situácii v nich všeobecne i konkrétne. Vyslovuje myšlienku, že súčasný stav v železničnej doprave je úmyselne zavinený vedením a pripravuje pôdu pre vstup súkromných dopravných spoločností vedených alebo dokonca vlastnených bývalými riaditeľmi, či inými vysokými funkcionármi Železničnej spoločnosti. Tak sa to myslím deje dnes na úseku Bratislava – Dunajská Streda. Od moraváka Jana si kupujem ďalší čaj. Cena je dosť vysoká za 2 deci horúcej vody. Snažím sa svojmu spolusediacemu vysvetliť svoju filozofiu – každý môže svojou troškou prispieť. Cez zuby poznamená, že prispieť môže hlavne ten, kto má.

     V Polomke si nás fotila blondínka so zaujímavou fotoaparatúrou. Zakývali sme si a pokračovali do okresného mesta Brezno. Pán železničiar mi ponúkol svoje fotky lokomotív. Stiahol som si ich a v Banskej Bystrici sme sa rozlúčili. Pripojili nám lôžkový vozeň, ktorý sa povezie až do Čiech. Pani Strigačová sa pýta mladého českého sprievodcu, či majú zákazníkov – myslím, že spomenul tri osoby.

     Vo Zvolene nás pani sprievodčíčka opúšťa, nastupuje pani Ješková, s ktorou som začal písať tento článok. Monotónnu cestu do Zvolena prerušovali krátke rozhovory s moravákom Janom, záchvaty mikrospánku a prvé triedenie fotiek z cesty. Do Bratislavy sme prišli načas, ja som sa ešte rozlúčil s Horehroncom pohľadom na súpravu a odpochodoval som na zastávku autobusov. Ledva som sa držal na nohách, ale tento deň stál rozhodne za to.

   

Pár viet na záver

     Zážitky posledných týždňov ukazujú, že neelektrizované neautomatizované jednokoľajky tu majú svoje miesto. Trocha westernová atmosféra a najmä väčší pôžitok z jazdy na takejto trati je to, čo dvíha cestujúcich zo sedadiel k oknám.

     Ak pôjdete do Košíc alebo z Košíc, prosím vás, prevezte sa do svojho cieľa Horehroncom. Aj vďaka vašej spoluúčasti sa nám snáď podarí udržať legendu našich tratí v grafikone a prežije spoje primitívnych názvov Aupark, Kúpele Lúčky, Obchodné centrum Mirage a im podobné.

 

FOTO BUDE DODÁNO

 

Dovidenia v rýchliku Horehronec (prevzatá fotka)

 

 

19.10.2011, Rudo

 rudolf.kotrcka@gmail.com

P.S. Pridané od redakcie stránok: www.youtube.com/watch?v=3T_3GE_MNdc  autor Pio od Vlaky.net.; Extra upozorňujem na úsek Polomka - Závadka (Červená Skala):  www.youtube.com/watch?v=tIizlG_6q-M&list=PL9C102E00B684EE87 !!!

Dňa 23. marca 2014.                                                       Pavel Ján Buvala